Názov článku, ktorý čítate by mohol byť aj iný, možno vhodnejší: Ako podávať ruku, Niečo o podávaní rúk v šachu, Ruka a bontón. Zvolil som odľahčený názov  najmä pre slobodu, ktorú mi poskytuje. Nechcem napísať všeobsiahly objektívny článok. Sú lepší autori, sú bohatšie zdroje. Nechcem kopírovať internet. Mojou ambíciou je vyjadriť sa, dostať zo seba pocity a iba ako vedľajší efekt, či čerešničku na torte ponúknuť čítajúcemu nejaké info, či osobné skúsenosti k téme podávania rúk, ktorým sa inšpirovať možno, ale aj nemusno. Podanie rúk medzi ľuďmi, či šachistami zvlášť je gesto, symbol, minirituál. Pôvodne šlo o to, ukázať protivníkovi, že nemám v ruke zbraň a nemôžem či nemienim ho napadnúť. Podanie otvorenej ruky je akt priateľstva, záujmu o komunikáciu, dobrý vzťah. Okrem toho môže byť aj prezentáciou istej spoločenskej či manuálnej zručnosti. Vizitkou komunikačnej kultúry podávača a prijímača. 

Nech dumám ako dumám, počas stretnutia so šachovým súperom pri partii sa ruky podávajú až trikrát. Prvé podanie znamená zoznámenie sa s protivníkom, s ktorým budeme športovo súperiť. Podľa niektorých stránok na nete, ktoré som si narýchlo zbehol by malo prebehnúť postojačky, ako prvá by mala ruku podať spoločensky významnejšia osoba, mali by si pozerať do očí a mali by si povedať svoje mená. Pokiaľ sa poznajú, mohlo by zaznieť niečo ako pozdrav. Druhé podanie rúk nastane bezprostredne pred spustením hodín. Ruky si podajú už posediačky a vlastne si prajú odohranie hodnotnej partie v čestnom boji dvoch džentlmenov. Kto podáva ako prvý mi celkom jasné nie je. Po odohraní partie, ktorá sa skončí remízou alebo víťazstvom jednej strany si podajú ruky tretíkrát. 

Ak sa pokúšam nájsť nejaký všeobecný princíp v podávaní rúk, tak mi napadá, že podaním ruky prejavujeme druhej strane uznanie, dávame jej na vedomie, že ju považujeme za akceptovateľnú pre seba. Z tejto vety, ktorá môže byť zrelá na polemiku potom vcelku ľahko vyplýva, že je spoločensky smiešne, keď desaťročné chlapča vytŕča svoju rúčku oproti starému matadorovi akoby ono jemu robilo láskavosť. Tu sú však veľmi zložité úvahy na tému spoločensky významnejšia osoba. Nie dosť dobre si viem predstaviť, že pred začiatkom partie s Magnusom Carlsenom podám ruku prvý ako spoločensky významnejší, lebo som starší a ešte mi aj straší. Asi je to aj o cite pre situáciu u zúčastnených. Rozum je niekedy krátky na výzvy, ktoré kladie život. V každom prípade napríklad Peter Falťan čoby aj postarší aj šachovo vážený vo väčšine svojich partií bude na začiatku podávať ako prvý. Výnimkou by mohlo byť jeho stretnutie s najstarším členom vedenia Fide. V šachovej praxi hráč odohráva desiatky či stovky partií ročne a za život sú to tisíce spotrebovaných partiárov a podaní rúk. Je to tak zabehané, nik sa s tým  príliš nezaoberá. Ruky sa podajú, fajka zhasla a ide sa na hru. Len občas bontón tak zaškrípe, že to počujú aj otrlí šachoví pragmatici. Zaujímavým prípadom v šachovej praxi sú konce partií. Pokiaľ jeden z hráčov došiel k záveru, že jeho boj je beznádejný a chce to mať za sebou,  povie "Vzdávam" a zastaví hodiny. Potom podá súperovi ruku a povie "Gratulujem". Keď nepovie nič, nezastaví hodiny, iba vystrčí ruku, tak je to taká tolerovaná derivácia šachových zvyklostí medzi hráčmi, ktorí sa dobre poznajú alebo hrajú šach tak často, že už sa stali šachovými strojmi. Špeciálna situácia nastáva vtedy, keď súper prehráva, pričom sa nevzdal. Vtedy poviem "Padla" alebo "Mat", zastavím hodiny a čakám. Súper v šoku či naštvaní počas niekoľkých sekúnd spracúva novú realitu. Potom pochopí a podá mi ruku s gratuláciou. Toto je ideálny priebeh. Pod vplyvom nadšenia z víťazstva sa niekedy víťaz nezdrží a podáva ruku ako prvý. Teda gratuluje súperovi k prehre, čím ho naštve ešte viac. Táto situácia prebehla v blicke Mandák-Falťan, kde mi Peter dal mat a hneď mi išiel k nemu gratulovať. Ja som v dočasnom rozčúlení podávanú ruku neprijal. Nanešťastie, vedľa sedel známy bonviván Požár a hneď bol oheň na streche. Jeho hláška typu, čo sú to za kokotské maniere ma dosť rozrušila. Najmä, keď tesne predtým rozbil pohár a črepy ponechal na parketách, zrejme pre šťastie majiteľa reštaurácie. Dano Požár je umelec, veľkomyseľný bonviván, ktorého mne neznáme vetry zaviali medzi šachistov. Na ubytovni v Banskej Štiavnici nás spolu s Pan Ki Munkom navštívil z vedľajšej izby a zahral na gitare Hey Joe od Jimmiho Handrixa - tento malý preklep ponechám. Tá hra nemala vadu a veľký Jimmy sa v hrobe ani raz neobrátil. S touto spomienkou Požárovi odpúšťam záder do mojej sebadôstojnosti. Veď aj on si so sebou kadečo užije. Za zmienku v týchto súvislostiach iste stojí krátka scénka z videa, ktoré vyrobila Nina Boldocka na zápase piatej ligy. Na záberoch vidíme Ľuba Hankera ako tiesni súperovho kráľa v smrteľnom objatí. Po krátkom rozmysle Ľubo premiestni dámu a na šachovnici nastáva šachmat. Kráľ nemá kam ísť, po iránsky mŕtvy. Vidíme to všetci, vidí to Ľubo. Zachováva rozvahu, negratuluje súperovi k matu, sme na piatej lige, čaká... Súper však akoby bol v inom svete, zapisuje do partiára ťah a chystá sa spustiť urputné rozmýšľanie nad novovzniklou pozíciou. Hanker spoznáva, že nemá šancu, hodí bontón za hlavu a ukončuje patovú situáciu podaním ruky, čím súpera prebúdza do reality matu. Elegantné riešenie bola okamžitá hláška "Mat" po potiahnutí dámou, ale to by sme sa nezabavili. Kráľom podávačov rúk v krasňanskom klube je Jaroslav Bukovčák. Treba byť škarohlíd, vrták, detailista na odhalenie jemnej expanzívnosti a manipulácie v týchto jarkových gestách. Vychádza sa z faktu, že odmietnuť podanú ruku je nezdvorilé. Takže Jarko obchádza všetkých zúčastnených a podáva, podáva, do omrzenia podáva. Skúste byť hulvát a nepodať! On je pánom situácie, on rozhodol o čase a mieste podania. Vás vezú ako šaša na tragači. Ale možno je to iba moja hĺbková analýza a Jarko to myslí iba a len v dobrom, chce prejaviť priateľstvo. Poznám jednu dostatočne silnú osobnosť, ktorá podáva striedmo a s citom, ktorá sa nenecháva manipulovať, lebo si váži sebou udelené podanie ruky ako vyznamenanie pre kohokoľvek a to je Miloš Kebis. Vážiť si seba a rešpektovať druhého - zlaté pravidlo bontónu a podávania rúk zvlášť.

Ešte načriem do svojich zážitkov s podávaním rúk. Špeciálnym prípadom je podávanie skapatej ryby. Ruka je vlhká, studená a mľandravá. Nebudem menovať majiteľov takýchto rúk, nemám nič proti nim, ale asi si ma nevážia, lebo by museli chodiť s papierovými vreckovkami a tiež do posilňovne. Tu však treba upresniť. Niektorí hráči vedia, že gratulácia súperovi k výhre je prakticky nutnosť a berú to ako svoj druhý trest, lebo ich naštvanosť k súperovi je dočasne veľmi zúrivá. A tak vyrobia skapatú rybu takpovediac na počkanie. To sa proste podá ruka, vy ju zovriete a v momente, keď taký naštvatec pocíti váš stisk, tak vykĺzne nadol.  Ďalší, oveľa horší prípad zlého podávania rúk a tiež nebudem menovať sú takmer chrapúni, ktorí v polovici procesu podávania, prudko ruku vytrhnú. Bohvie, čo tým myslia, ale človek sa cíti ako homosexuál, ktorému bol zatrhnutý pokus o zblíženie. Ďalšie kúsky stvárajú nadmieru vitálne typy, ktoré ja hádžem do krabičky s nápisom Blbec s energiou. Tí vám chcú preukázať mieru svojich sympatií silou stisku. Človek je v pasci, lebo nielen odmietnuť, ale aj vzdychať od bolesti sa nesluší podľa bontónu. Ďalší zo záhrady  je podávač troch prstov. Toho sme mali vo vzdialenej, ale nepokrvnej  rodine. Bol potomkom maďarskej šľachty, čo ho čiastočne ospravedlňuje. Šach nehrával, takže veľa škody nenarobil. Troška z iného súdka, ale bontónu sa dotýkajúci sú rôzni sebagratulanti. Sebagratulant vám príde pogratulovať k umiestneniu v turnaji, po mimoriadne srdečnom rukotrasení vysvitne, že skončil jedno miesto nad vami. Iný, verím, že nie nevyliečiteľný egomaniak, vyhrá turnaj v bleskovom šachu, keďže vystrájal natoľko, že od istého kola totálne znechutení súperi prehrali jeden za druhým ako malí chlapci v obavách z horšieho. Po zlostne vyhratom turnaji je už zase v perfektnej nálade, vysmiaty na celý svet, dobrácky potľapkáva porazených po pleciach a iba niektorí neprajníci vrátane mňa si dovolia mu nezagratulovať. Čím si ale zavarili a cirkus pokračuje v inom vydaní.

Na záver neuvediem, aké ma byť optimálne podanie rúk. Treba k tomu cit pre mieru, primeranosť, čo sa ťažko učí, najmä, keď sa ani nevie, že sa nevie. Úctu k sebe a rešpekt k druhému bontón nenaučí. Toť vsjo. Tento článok je zrelý na korekcie, diskusiu, doplnenie. Chvalabohu, nie je kompletný. To by bol život príliš chudobný, aby sa dal strčiť do článku.