Pri pohľade do slovenskej verzie Pravidiel Fide sa dá nájsť jeden článok k téme a je to článok 4.2: Len hráč, ktorý je na ťahu, smie upraviť postavenie jednej alebo viacerých figúrok na ich poliach, a to pod podmienkou, že najprv vyjadrí svoj zámer napr. vyslovením „j'adoube" alebo „opravujem".

Zdá sa to veľmi málo, ale v predslove k Pravidlám Fide sa vysvetľuje, že: "Pravidlá šachu nemôžu obsiahnuť všetky možné situácie, ktoré môžu nastať v priebehu hry a ani nemôžu upravovať všetky administratívne otázky. Pravidlá predpokladajú, že rozhodcovia majú potrebnú spôsobilosť, zdravý úsudok a absolútnu objektivitu. Príliš podrobný predpis by mohol obmedzovať rozhodcu pri slobodnom prijímaní rozhodnutia a tým mu brániť pri hľadaní riešenia problému, ktoré by bolo vedené spravodlivosťou, logikou a konkrétnymi okolnosťami."  

Absolútne minimum únosnosti hovorí, že kameň, teda figúra alebo pešiak má byť položený na šachovnicu tak, aby bolo jednoznačne zistiteľné, na ktorom políčku sa nachádza. K tomu by stačilo, aby na danom políčku bola väčšina plošného obsahu podstavy. Keďže podstava kameňa má vždy tvar kruhu, tak by mohlo stačiť aj to, aby sa stred tohoto kruhu nachádzal vo vnútri zvoleného políčka. Keby hral šachový robot, tak by mohla byť funkcia vyhodnotenia pozície kameňa naprogramovaná práve na testovanie polohy stredu. Jednoduché, zrozumiteľné, jednoznačné. Sporné situácie by však takisto nastali vtedy, keď by robotov protivník umiestnil kameň presne do stredu medzi dve alebo štyri políčka. Vtedy by musel robot požiadať o zjednoznačnenie polohy kameňa.

Vo svete ľudí vstupujú do popísaného ľudské špecifiká. Človek je oveľa komplexnejší a zložitejší ako robot. Preto aj menej jednoznačný. Vníma celý kontext, prostredie. Pod prostredím sa musí myslieť aj vnútorné prostredie šachistu. Niekto sa vie perfektne sústrediť na šachovú hru. Vníma iba pozíciu na šachovnici, v hlave mu cvrlikajú varianty. Nevadí mu ruch v hracej miestnosti, praskanie petfliaš, vŕzganie vetracieho otvoru, polohlasný hovor nahluchlých či neempatických šachistov. Nevníma bruchom natlačeného kolegu ani dekolt súperky. Je mu jedno, či po miestnosti poletuje štvrťkilová mucha , či dohravší hráči na vedľajšom stole odušu analyzujú, vŕzganie dverí aj matky s otravnými detvákmi sú mu ukradnuté, šuchotanie nohami nevládneho superseniora, padanie barlí, cvakanie protéz, mľaskanie bezzubých seniorov akoby nepočul. Chrúmanie jablka, rozbaľovanie cukríkov, škvŕkanie v bruchách, partiáre preložené cez hrací priestor, dočarbané či doškriabané šachovnice, kadejaké potraviny, čaje, termosky, fľaše v zornom poli, pach nevymieňaných košieľ - to všetko nevníma, je to druhoradé, vie to odcloniť, odkloniť, vyradiť, ignorovať, rozchodiť v predstihu.

Potom sú tí druhí. Všetko vnímajú. Každý signál sa im v hlave nekontrolovateľne šíri, sústredenie klesá. Varianty sa miešajú s myšlienkami na otravné vnemy, človek čaká, kedy prestane rušič rušiť, míňa energiu na udržanie sa v ohrade šachových kalkulácií. Trpí ako Kristus na kríži a rozbuška tiká... Treba o tom písať viac? Súper položí figúrku na políčko. Nepoložil ju zle, je tam celá. Akurát nie je vo vizuálnom strede. Ktokoľvek by sa na ňu pozrel, aj nešachista, v mihu by videl tú disharmóniu. Niečo neklape, niečo opustilo stav symetrie. Polohu figúry hráč dešifroval, ale vnem disharmónie pretrváva, ideál dostáva škrabanec. Pri každom pohľade na šachovnicu okrem vzťahov, súvislostí a väzieb medzi figúrami hráč okrajovo vníma akýsi balast, niečo neštandardné, niečo cudzorodé v kráľovstve bohyne Caissy. Pre mnohých zrejmé: ľudia sme rôzni. Ešte raz. Niekomu nevadí pokrčený papier na chodníku, nevyruší mu pokoj trávnik s jazvou vychodeného, grafitti mu môžu byť ukradnuté, veď bývať v dome sa dá rovnako dobre či je počmáraný alebo nie. Krivá dečka na stolíku, šikmý obraz na stene, zablatený bicykel, prepálený koberec? Žiadny problém, pragmatická hodnota nezmenená a neestetika či disharmónia - čo to je?

Ja, pokiaľ súper položil figúru z najrôznejších príčin (roztržitosť, lajdáckosť, grambľavosť,slabá motorika, náhoda) mimo optického stredu, nechcem, aby mi v hlave behala táto disharmónia až do ďalšieho ťahu touto figúrou. To nie je o tolerancii, či trpezlivosti. To je o trvalej minifrustrácii, ktorú nedopustím, pokiaľ nie je nevyhnutná. Pravidlá Fide mi umožňujú na svoj čas a po doprednom oznámení  opraviť pozíciu kameňa na šachovnici. Inteligentný a tolerantný súper si domyslí, že mám s presnou polohou kameňov možno aj subjektívny psychologický problém a v ďalšom priebehu sa snaží mi vyhovieť,kedže ho to stojí len trošku pozornosti. Keď mu však moje problémy za to nestoja, nevadí. Ide sa znova podľa pravidiel Fide a figúrky sa opravujú čoby aj po každom ťahu. Pokiaľ to súper vníma ako moju snahu o nečestný boj s pomocou rozptyľovania či znervózňovania, je to jeho uhol pohľadu. Ja nikomu nevyčítam, že má mizernú motoriku alebo že je empatický tupoň. Viem, že ľudia sme rôzni a niekto za nič nemôže, ale riešim svoj problém a robím to podľa pravidiel hry. Som tolerantný voči druhým, ale v tomto veku už aj voči sebe. Komu za to nestojím, ten mi za to nestojí. Úloha rozhodcu v takomto spore je skutočne nezávideniahodná. Názor proti názoru. Ja znervozňujem súpera opravovaním, súper znervózňuje mňa krivou stavbou. Nemuselo by mi vadiť, že stavia nakrivo, nemuselo by mu vadiť stavať rovno. Baba raď! Akousi pomôckou pri rozlúsknutí orecha je fakt, že čím je šachista lepší šachovo, tým je lepší aj v manipulácii s figúrami, hodinami. Stačí si pozrieť videá top hráčov na youtube! Bolo by asi absurdné, aby hráč svetovej špičky rošoval dvomi rukami alebo kládol kamene nakrivo.  

Toto len na vysvetlenie toho, čím som sa neslávne preslávil v ináč mimoriadne tolerantnej šachovej obci. Troška ma mrzí, že tento článok nemôžem ukončiť efektným "Už to viacej neurobím", ale pomôžem si aj vzhľadom na rieku času, ktorá nás unáša do Hádu inou vetou: "Už to dlho robiť nebudem."  Navyše si myslím, že triafanie do stredu polí nie je len výsadou mladomanželov či frajerkárov, ale môže byť vcelku zaujímavou prevenciou senility u šachistov.