24.08.2016 08:08

Kto nemá rád Záhorákov, Skalici by sa mal vyhýbať ako čert svätenej vode. Skalica je srdce Záhoria, vyhrala súťaž o najkrajšie mesto Slovenska a my traja sme sa do nej vybrali. Teda Munk, Juhaniak a Mandák. Osobným vlakom do Kútov, kde sa presadá na ďalší osobák až do cieľovej stanice. Kúty, Kúty, to je pjekné mestečko, Kúty, Kúty, tam som nechal srdéčko. My sme si srdcia brali ďalej aj keď pesnička valčík sa páči. V Skalici sme sa reštaurovali v zariadení Srdiečko. Jazykový zákon nedovoľuje, aby sa volala po záhorácky, napriek tomu, že čistou slovenčinou v Skalici hovorí asi iba pracovník infocentra. V Srdiečku sa nám nepodarilo objednať si Skalický rubín, dvanásť euro za sedemdecku bolo priveľa minimálne dvom z nás. Munk však objednal perfektné štangle za 3,80 a každého z nás pekne ponúkol. Zahrali sme si blicky na 5 minút s inkrementom 3, čo bolo pre Ľuba Munka príšerný hendikep, lebo nám s Juhaniakom umožňoval pri partiách rozmýšľať. Tiež sme si prešli pár partiárov z turnaja v Detve, kde Ľubo zažiaril a vylepšil si proklete nízke elo o pár cenných bodov. Zaujali najmä jeho remízy s Petránom a Mydlárikom. Mydlárik sa ponáhľal domov po poslednom kole a Petrán šiel s Ľubom v aute do Detvy aj z Detvy, ale toto vyťahujú iba závistlivci.

V Skalici je ukrutne veľa fotogenických objektov. K najvýraznejším patrí Rotunda svätého Juraja. Bola vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku a je najstaršou stavbou v Skalici, dakedy z 10-11-eho storočia. Sú v nej vraj pozoruhodné maľby ako svätý Juraj bojuje s drakom. Na zábere vidíme unaveného Mandáka s Juhaniakom po márnych pokusoch dobyť sa cez dvere dnu. Niekoho by mohlo napadnúť, že Munk je už vnútri cez okienko, ale je to pekná blbosť, lebo Ľubo práve fotografuje.

Akcia v niektorých momentoch pôsobila silne improvizačným dojmom a pramálo sofistikovane. Najmä Juhaniak vyčítal krstnému otcovi akcie Mandákovi nedostatočnú predpripravenosť a slabú prácu na internete pred akciou. Baba vo vinotéke síce mala Skalický rubín, ale mala aj dohodnutých hostí a veľmi sa potešila, keď sme sa tam zdržali len krátko, čo Munk stihol narýchlo degustovať túto legendárnu značku. Vraj sa tam venujú aj trdelníkom, ale tie sú pre nás, zvyknutých na chmeľ, zbytočne sladké.

Podobne ako v Bratislave máme Čumila, čím chceme ukázať svetu, že až do dovezenia demokracie zo Západu sme žili po kanaloch, Skaličania majú sochu chlapíka, ktorý konzumuje víno. Nie je to človek, ktorý by nevedel plánovať, čo je zrejmé zo záložného demižónika. Naši chlapci z Bratislavy vyjadrujú symbolickými gestami sympatiu a porozumenie k takémuto životnému štýlu. Ja, čo aj za fotoaparátom tiež sympatizujem s ľuďmi, ktorí vedia dosahovať životné radosti s pomocou skratiek. Jedným z pokusov o takúto skratku bola aj naša návšteva záhoráckej perly Senice, pardón Skalice. Dalo by sa ešte písať o tamojších energických a bezprostredných ľuďoch, o prekrásnych uličkách, o Kalvárii nad mestečkom, o somrujúcej cigánke, ale v najlepšom treba prestať, takže dosť!