Čo som si povšimol
Máme po ďalšom víkende. Na Slovane sa hrala prvá liga, tak som sa zastavil v suteréne, nech vidím, čo mi ešte chýba na šachovej kvalite. Neurobil som chybu, keďže život vždy niečím prekvapí, niečo kydne na tácku, nech sa nasýtime v boji s večne odistenou nudou. Tak aj bolo aj včera. Najprv som sa predstavil ja, keď mi v hracej miestnosti začal vyhrávať mobil vo vetrovke s motívom Pat a mat Tak a je to. Stihol som ho síce eliminovať pomerne rýchlo, ale aj ten krátky okamih stačil, aby si všetci prítomní zbežným pohľadom overili, že exot s mobilom sa volá Mandák. Potom sa životaschopný Dobrotka rozhodol predviesť okoliu svoju radosť zo života a perfektný chrup a pustil sa chrúmať jablko zdravé ako jeho pojedač. Zvuky to boli kvalitné, na celú miestnosť. Ako pomerne podstatný detail sa ukázala prítomnosť už dohravšieho Jozefa Jánoša, ktorý sa podľa môjho názoru správne aj keď typicky rozhodol zobrať verejný poriadok do svojej réžie a neprepočuteľne naznačoval Dobrotkovi, nech zanechá nemiestne aktivity. Nadmerný rozruch vyburcoval z rozhodcovskej letargie, koho iného, Petra Falťana. Kupodivu sa nezačal venovať Dobrotkovi, ale upriamil svoje pacifikačné úsilie na Jozefa Jánoša. Čím vznikol u tohoto relatívne vznetlivého šachistu pocit nespravodlivosti a sklamania, mnou pochopený, keďže aj ja som neraz zažil, že šachoví funkcionári riešia vzniklé problémy podľa podivuhodných priorít nemajúcich nič spoločné s podstatou problému, ale majúce moho spoločného s funkcionárskou či šachovou hierarchiou. Neviem ako to dopadlo vo všetkých nuansoch, Dobrotka rozoznal naliehavosť a riziká a vzdialil sa za dvere coby dub, zachytil som najmä Jozefovo neprepočuteľné "Zavri si hubu" adresované rozhodcovi prvoligového stretnutia. Mucha bola kladivom rozpučená, ale sme medzi šachistami a nie medzi hercami či nebodaj ženami, takže rýchlo prišlo a rýchlo odišlo. Život ide ďalej. Po nejakej hodinke zaujal Dušan Mikuláš. V prehratej pozícii začal vydávať s pomocou dolnej končatiny, teda nohy rytmické zvuky sťaby adept na bubeníka v rockvej kapele Nervy, ktorá otravovala scénu ešte za horúcej totality. Neurológ by samozrejme okamžite odhalil, že bubeník je priemerný adept na zbežné vyšetrenie. K takýmto nezmyslom však nedošlo, lebo sa dostavil prvoligový rozhodca so slovami "Nerobl to Dušan, rušíš!". Načo príšla britká právnická replika "Koho?". Lenže aj Peter Falťan mával z logiky a pohotvosti jednotky a zakontroval "Mňa!". Bola to dobrá odpoveď, keďže prvoligoví šachosti sa všetci do jedného tvárili ako duchom neprítomní či šachom posadnutí a tikanie Mikulášovej nohy mali takpovediac na háku. Ďalej dialóg a vlastne ani tikanie nepokračovalo, lebo Dušan sa obmedzil na nereprodukovateľné gesto rukou, čosi ako mávnutie či odmávnutie prvoligového rozhodcu. Záverom toľko: Práca rozhodcu je komunikačne náročná a ľudsky aj finančne nevďačná. Zašli sme s Petrom do neďalekej reštaurácie Alcatraz, sadli sme si na prične, dali po pive a s pohľadom na vydarené väzenské podobizne Al Caponeho, či väzenské umývadlo pohovorili o živote na slobode.