14.11.2015 09:52

Piatok podvečer sa hráva piata šachová liga. Naše céčko hralo doma v klube dôchodcov na Kadnárovej ulici so Slovanom I. Je veľmi milé až fascinujúce vidieť malých chlapcov hrať s takpovediac starými mužmi. Čo už len títo ľudia môžu mať spoločné? Odpoveď je naporúdzi: radosť so šachovej hry.  Domáci vyhrali bez väčšej námahy, lebo niektorí chlapci hrajú ešte slabučko, čo však neplatilo v prípade prvých dvoch dosiek. Na prvej nastúpil skúsený Viktor Mikulášek, nesúci okrem slušivého bruška aj šesť krížikov proti veľmi nádejnému Lukášovi Kostolanskému a po tuhom boji s bielymi podporil chlapca a v prehratej pozícii zachoval úroveň sebe zodpovedajúcu a úprimne súperovi zagratuloval k víťazstvu. Čím bol potešený nielen Lukáš, ale aj jeho otec pozorne sledujúci celý priebeh boja. Neďaleko na stoličke sedela sestrička  a trpezlivo niesla svoj údel. Milá rodinka! Viktora treba spomenúť aj v inej súvislosti - zabezpečil pre účastníkov základné občerstvenie, najmä sladké pečivká sa rýchlo míňali. Je zaujímavé, že súčasťou talentu budúceho výkonnostného šachistu sú aj povahové či charakterové predpoklady. Budúci silní hráči vynikajú aj v schopnosti vydržať pokojne sedieť, koncetráciu majú pod kontrolou, emócie nimi nelomcujú, nerozplačú sa pri prehre. Iste, našli by sa aj výnimky, ale roztekaná myseľ často znemožní výbornej inteligencii presadiť sa.

Príkladom roztekanosti je malý špekulant Petrek, s ktorým hral Ľubo Juhaniak. Neustále sa vrtí na stoličke, čochvíľu odbieha, často ťahá takzvane a tempo. Všetky žilky mu hrajú, šach je v priamom rozpore s jeho temperamentom. Blondýn Ľubo podkutý množstvom aj treťoligových skúsenosti zachováva vždy dobre vychladenú hlavu a po pár ťahoch mal David o figúru menej. Ešte si nechal ukázať ako sa technicky realizuje prevaha figúry a bolo po vcelku nezaujímavej lekcii. Možno nevidím do všetkých nuansov vývoja detskej psychiky, ale chlapec sa mi nezdá ako príliš disponovaný na kariéru dobrého šachistu. Píšem o ňom hlavne kvôli tomu, že ho poznám ako rovesníka  môjho zverenca Alexa Janikoviča. V každom prípade, kto vydrží sedieť tri hodinky na stoličke za  šachovnicou, zaslúži si rešpekt v takom detskom veku. Zo šachového hľadiska stojí za zmienku skôr partia Karola Rathouského s Marekom Škrinárom, z mne neznámych príčin potmavším chlapcom. Pri pozeraní na priebeh partie som v istej fáze získal silný pocit, možno iba ilúziu, že chlapec má niečo ako cit v šachu. Ťah Jc3 to bol jasný závan talentu. Nakoniec sa Karol so zdvojeným pešiakom navyše neodvážil zabojovať o výhru, lebo súper si počas tých 50-ích ťahov vybudoval dostatočný rešpekt. Karol, bývalý paragán a ostrý chlap vie oceniť kvality protivníka, čo aj detského. 

Ľubo dva, zvaný Hanker vyfasoval chlapča s peknou tváričkou, krívajúce na nohu a uštedril mu jednoznačnú lekciu so záverečnou peknou matáciou. Fotografia sa pekne vydarila, chlapec sedí na rohu stoličky, nakúka do partie akoby sa ho týkala iba mimochodom. Hral slabúčko, ale psychické predpoklady som pozoroval dobré. Ľuba víťazstvo so zaujímavým koncom potešilo a potom sme partiu prešli v reštaurácii Družba, čo spomeniem a rozviniem na inom mieste. Škoda, že z céčkárov sa nikto nevie zaktivizovať na písanie a ja musím zasuplovať z druhej ruky. Ale nie je ešte všetkým zápasom koniec a možno to raz príde ...